Prežila som prestupy v Bruseli a Madride a 14-hodinový let na japonské letisko Narita 🙂 Skôr než som sa nazdal, mal som za sebou prepravu z letiska do Tokia aj presun do Šinkanzenu smerom na Kjóto.
Medzitým sa mi podarilo získať Japan Rail Pass (bez neho sa do japonských spojov nedostanete) a sim kartu do tabletu, takže môžem pracovať na cestách, používať navigáciu, písať sem, … Už som zaplatil za jeden tradičný rjokan s onsenom (japonské verejné kúpeľne/lázne) v centre Kjóta. A na to všetko vám v Japonsku stačí len niekoľko okamihov.
Zatiaľ som (aj kvôli náročnej ceste) dosť apatický, hoci Japonsko je pre mňa krajina fantázie, čo sa týka kultúry, čajov, jedla. Keby som nemal Čínu čerstvo po tohtoročnom takmer mesačnom výlete, asi by som sa pozeral viac.
Vlaky, podobne ako tam, jazdia presne na čas, zastavujú presne tam, kde majú – ale tu (podľa toho, čo som zatiaľ zažila) sa dohovoríte anglicky, každý sa roztrhne, aby vám pomohol, a je tu čisto 🙂
A majú dosť veľa spoločného (odborne povedané, roztrúseného ryžového) písma, takže sa miestami pristihnem!
